Je neskoré popoludnie, koniec augusta, vo vzduchu cítiť dym. Prichádzame do osady s rozsiahlou hrnčiarskou dielňou, kde vyrábajú preslávený sivý, kolkami zdobený stolový riad. Snahou miestnych hrnčiarov je napodobniť luxusnú dovážanú keramiku z provincií. Keramiku vyrábajú z dôsledne preplavenej, jemnej, železitej hliny, nádoby vytáčajú s veľkou precíznosťou na hrnčiarskom kruhu. Po čiastočnom preschnutí ich obtáčajú, vytvárajú nôžku a zdobia vtláčaním kolkov. Podľa tvarov rozoznávame misy, poháre s pretláčanými stenami, vázovité nádoby, džbány a jedinečné fľaše so zvislo prerezávanými, fazetovými stenami. Povrch fľaše je rozčlenený do deviatich polí, hrany má pozoruhodne rovné. Zaujme nás nezvyčajný motív vtáčika (podľa Pastora (1961) holub) na niekoľkých hrncoch.
Dym vystupuje z hrnčiarskych pecí postavených vo svahu. Dni sa krátia, výpal potrvá do noci. Bude už dávno tma, keď sa začne objavovať prvá tmavočervená žiara v peciach. Je treba vidieť farbu ohňa.
Kolkovanú keramiku tu budú vyrábať ešte asi 150 rokov, neskôr ju vystriedajú výrobky s vhladzovanou výzdobou. Germánske hrnčiarske pece v Blažiciach definitívne vyhasnú až niekedy ku koncu piateho storočia, čím aj zaniká produkcia keramiky celej jednej éry.
Minulosť osady zapadla prachom čias až do roku 1958, kedy Ján Pastor, archeológ Východoslovenského múzea, si všimol na poli koncentrované množstvo črepov. Hneď prvý výskum viedol k odkrytiu vertikálnej dvojkomorovej hrnčiarskej pece s veľkou predpecnou jamou, do ktorej viedli tri schody. Dĺžka pôdorysu dosiahla 5,1 m so šírkou 2,4 m. Teleso pece, podkovitého tvaru, bolo pôvodne zapustené do terénu, vyčnievala len kupola. Vykurovaciu komoru (ohnisko) delil rošt od komory vypaľovacej, ktorý sa však nezachoval. Odkryť sa podaril len 20 cm široký a 40 cm vysoký stredový múrik, ktorý pôvodne podopieral rošt a delil ohnisko na dva vykurovacie kanály. Stena ohniska bola vykladaná kamennými platňami a vymazané dno pece sa nachádzalo v čase vykopávok v hĺbke 150 cm. Stena vypaľovacej komory v hrúbke 8–10 cm bola prepálená do tehlovočervenej farby, na vnútornej mazanici boli otlačky prútov. Zaujímavosťou tohto nálezu je fakt, že pec našli zasypanú množstvom črepov v hrúbke 60 cm, takmer výlučne vyššie spomenutej jemnej kolkovanej keramiky. Predpokladá sa, že už predtým bola nejaký čas nefunkčná. Črepy, fragmenty nádob, pochádzali z miestnej výroby, boli však nesúvislé, našla sa len jediná takmer úplná fazetovaná fľaša bez výzdoby.
Poďme sa bližšie pozrieť na pôvod, rozšírenie a charakter tejto pozoruhodnej keramiky. Vyrábala sa na obrovskom území Strednej a Východnej Európy. Dielne vznikli koncom 2. storočia. Jej korene treba hľadať v západnej Dácii v Porolissu. Ďalšie veľké stredisko sa našlo v Beregsurány-i. Najsevernejšia výrobňa bola pri Krakove, v Igolomii.
Z hľadiska funkcie je označovaná ako stolová keramika kvôli ušľachtilému a elegantnému vzhľadu. Je charakteristická jemnosťou materiálu, členitým povrchom, vystupujúcou nôžkou (hĺbka pätky 0,5 cm), vyhladeným, nie však lešteným povrchom a odtlačkami kolkov. Doteraz sa podarilo identifikovať 73 druhov odtlačkov, zatiaľ sa však nenašlo jediné razítko. Nevieme, či ich vyrábali z kovu, kosti, či z hliny, príp. iného materiálu. Odtlačky sa vyznačujú ostro ohraničenými miniatúrnymi detailmi a často mnohonásobne delenými plochami. Priemer okrúhlych tvarov sa pohybuje medzi 0,5–1,5 cm. Na základe osobných skúseností s tvorbou kópií týchto razítok mám pochybnosti o použití hliny na ich výrobu.
V náleze sú črepy aj s vhladzovanou výzdobou, nádoby však nie sú celoplošne leštené, len dôkladne uhladené vhodnou čepeľou. Svedčia o tom charakteristické stopy ostávajúcej hliny na ťažko dostupných miestach nádob. Niektoré hrnce a poháre na najširšom mieste sú palcom ozdobne popretlačované.
Z hľadiska výpalu a súvisiacej farebnosti si môžeme materiál rozdeliť do dvoch skupín. Do prvej skupiny patria črepy hnedej farby so zmiešaným, mapovitým povrchom a hnedým jadrom. V tomto prípade bol výpal vedený viac-menej oxidačne, mapy vznikli pri náhodnej miestnej redukcii. Druhú skupinu tvorí sivá a čierna keramika, ktorá vzniká vďaka redukčnému výpalu s koncovým dôsledným utesnením pece. Redukcia nebola vždy hlboká, o čom svedčí časté hnedé jadro na lome. Nájdu sa však aj črepy s čiernym vnútrom.
Spomínala som, že väčšina črepov v peci pochádzala z jemnej keramiky, no našlo sa aj zopár fragmentov hrubšej „úžitkovej“ keramiky zhotovenej z hliny s prímesou piesku. Modelovali ju voľne v ruke a možno dotáčali na točni. Nádoby nie sú zdobené, ale občas vidieť rytú, viacnásobnú vlnovku.
V účelovej budove Východoslovenského múzea v Košiciach si môžete do 31. 5. 2020 pozrieť výstavu venovanú práve Jánovi Pastorovi, ktorý bol 30 rokov archeológom múzea, do roku 1978. Autorom koncepcie výstavy je Ján Rákoš, súčasný archeológ múzea. Vplyvom prenosu jeho nadšenia pre vec, vďaka rozhovorom nad nálezovým materiálom a zapožičanej literatúre vznikol aj tento článok.
Autor: Amália Holíková | Jazyková korektura: Hana Križanská
Literatura:
L. Luštíková – J. Rákoš, 1958: Osada z doby rímskej v Blažiciach – revízne vyhodnotenie výskumu.
P. Jurečko, 1982: Významné centrum hrnčiarskej výroby z doby rímskej na Východnom Slovensku.
M. Oledzki, 2014: The Przeworsk culture and the problem of dating of the beginnings of the Blažice – Bereg culture.
J. Pastor, 1961: Sídliskový výskum v Blažiciach. Študijné zvesti AÚSAV č. 6.
Přihlaš se a vlož komentář...